Smrt v zivote

V noci medzi nebom a zemou sa deju čudesné veci. V lese predovšetkým. Jeden vyrozprávam, presne tak ako sa stal. Pôsobil medzi nimi ako jeden z nich. Potuloval sa zo strany na stranu. Nehľadal iba strážil. Strážil muničný sklad vysoko v horách. Nevynechal zo svojich tradičný obchádzkach ani jednu. Mal medzi nimi obľúbené miesto. Rád chodieval na čistinku, ohraničenú lesom a preťatú potôčikom. Sedával na pni a rozjímal nad životom. Vždy keď absolvoval posed mu bolo ľahšie na duši. Ale čím ďalej sa mu otázky v hlave zhromažďovali. Na niektoré bol aj on prikrátky. O to viac sa snažil. Už nerobil pravidelné obchádzky. Keď vystúpil z auta urobil menšiu obhliadku a zamieril rýchlym krokom na čistinku. Z dvoch hodín presedel na starom pni polovičku. Pribúdajúcimi týždňami strácal rovnováhu. Otázky sa zveľaďovali, no odpovede neprichádzali. Už z toho všetkého pekného sa stali nočné mory. Bál sa čistinky, akoby sa tam stala zlá vec.

Rozmýšľal čo sa s ním deje. Ale tie otázky rástli neuveriteľným tempom. Nepomáhalo nič. Ani sústredenejšie myslenie.

Jeho podriadený si nič nevšímali. Aj predtým sa choval ináč a vymykal sa zo stereotypu všedných ľudí. Stále bol sám, nikoho neotravoval a na nič sa nepýtal. Pre nich sa vôbec nič nezmenilo. Iba on naberal útrapy, ako potápajúca loď vodu do podpalubia. Neviem ani presne kedy, ale už bol na tom tak zle, že už nestriedal. Bol hore aj 7-9 hodím. Podriadeným to vyhovovalo, lebo nemuseli ísť hore na stojky. Oni oddychovali dole na strážnici, zatiaľ kým on trápil svoje svedomie. Prebdel celú noc aby sa dostal zo zložitej situácie. Nepomáhalo nič. Hlbšie a hlbšie sa zarýval do svojej duše, chcel poznať a vedieť všetko. Necítil, nežil. Jemu postačovalo, že vie.

V jedno skoré ráno, keď mal striedať, podriadení naňho márne čakali. Už aj im začal chýbať, a bolo zvláštne, že nechodí. Mal čudesné zvyky, ale toto nie. Že by celý deň nebol hladný? Neváhali a išli sa pozrieť za ním hore. Po celý čas mali neobyčajné tušenie. Premleli všetky situácie, ktoré mohli nastať. Jeden vyslov tézu, že hore ma dievča. Jednoducho nepripúšťali, že by sa stalo niečo zlé. Pomalými krokmi sa dostávali bližšie k čistinke. Ich myseľ čoraz viac napĺňala hrôza. Nepočuli žiadne zvuky. Ani zver. Iba hrobové ticho.

Prestalo vtipkovanie, že tomu čudákovi hore sa stratil celý deň. Dostali sa na miesto, kde strávil najviac času. Bola pokrytá hustým trávnatým porastom. Avšak, aké bolo ich sklamanie, keď našli iba jeho opustený peň. Márne kričali a volali. On nebol nikde. Nakoniec všetci si odistili zbrane a začali prehľadávať les. Nebol veľký, a niekoľkokrát našli seba. V ich hlavách to už vrelo. Stratili kontrolu a na povrch sa dostávalo ich druhé ja. Hádky a obviňovanie. Nechcel pripustiť ani jeden, že urobili chybu. Slovné potýčky, ktoré mali medzi sebou, vyústili do násilných fyzický útokov. Neváhali a postupne jeden na druhého namierili zbrane. Strach, ktorý sa držal vo vzduchu bol hustý ako dym z komíny. Neuveriteľný rachot a ozvena sa niesla medzi stromami. Jedna zbraň vystrelila. Neuveriteľné je, že ostatní ostali nemo stáť, bez toho aby zareagovali. Zbraň svojím spätným nárazom vojaka zmiatla a trafila do náprotivného kmeňa stromu. Ich oči hľadeli na strom, ktorý náboj zasiahol. Hore v korunách stromu sa hojdal ich kamarát na ľane.

Uprené pohľady, strach a zmätok v tvárach, nikoho nenechal na pochybách, že sa všetci ocitli na dne. Žiadne otázky, úvahy ani riešenia. Nemo stáli a pozerali. Ten, ktorý stál najbližšie k stromu sa otočil k ostatný a so slzami v očiach sa začal pýtať prečo. Triasol sa a strácal rozvahu. V jednom rýchlom okamihu obtiahol samopal, nastavil ho na sériu. Ešte raz pozrel na kamarátov. Chvíľu počkal čo sa stane. Na ľavo stojaci odhodil zbraň a čakal. Ostatní už tušili čo sa bude diať a zahodili zbrane. Muž so zbraňou zovrel ruky, pevne zomkol hlaveň a stlačil spusť. Strieľal až kým zásobník nebol prázdny. Veľmi škaredý pohľad. Piati ležali na zemi, nehybní a mŕtvi. V náreku vymenil zásobník a vložil si hlaveň do úst.

To bol posledný výstrel na muničnom sklade.